Na niečo také, ako je účasť na Rallye Monte Carlo bude človek spomínať celý život. Verím, že nie je neskoro, ak som teraz vybral aspoň niektoré momenty z toho, čo sme prežili na najkrajších cestách sveta. O “Monte” by sa dalo rozprávať  celé hodiny a už teraz sa nám video celkom natiahlo. Preto sme premiéru naplánovali na nedeľu, aby ste si to mohli pozrieť celé. A kto má čas na čítanie, ponúkam moju spoveď o ceste k Rallye Monte Carlo  v písomnej forme. Článok bol uverejnený v Denníku N.  Krásny deň všetkým praje Rasťo.

Za volantom snívam ….

Milujem chvíle za volantom na úsvite. Ak nešoférujem celú noc, nemám problém s driemotami a káva má na mňa dvojnásobný účinok. Diaľničnú križovatku pri švajčiarskom meste Lausanne  našťastie dôverne poznám a na Bern odbočujem reflexívne. Inokedy by som najradšej  preskočil celú vzdialenosť a vynechal únavnú cestu domov. Teraz je to inak, som vo svojom šoférskom tranze na úsvite, počúvam hudbu mojej mladosti, ostávajúcich 1324 kilometrov mi neprekáža a karavan sa ticho hojdá stovkou po kvalitnej ceste. Na sedadle vedľa spí žena, ktorá prežila vedno so mnou nielen časť života ale aj splnenie chlapčenského sna. Obyčajne mi takéto chvíle za volantom donesú nápady, scenáre a sny. Neraz sa pristihnem, ako si ústami simulujem zvuk motora alebo odriekam repliky vo videách, ktoré ešte neexistujú, a práve som ich  vymyslel. Často sa dostanem v myšlienkach tak hlboko, ako by som opustil realitu. Presne v podobnom rozpoložení a takomto rannom slnku som si neraz predstavoval, ako stojím s pretekárskym autom na štarte významnej súťaže, ako idem reprezentovať, ako za volantom urobím niečo, čo presahuje hranice našej dediny, blízkeho mesta i okresu. Teraz je to asi prvý krát, čo nemusím za volantom snívať, lebo som svoj sen o Rallye Monte Carlo prežil na vlastnej koži. Paradoxne  v pohľade upretom na diaľnicu nespomínam na uplynulé dni, ale hľadám bod, kedy sa to všetko začalo. Nevedno prečo mi v hlave namiesto čerstvých zážitkov z vysnenej rely prúdia spomienky na detstvo, mladosť i začiatky za pretekárskym volantom. Našťastie obytné auto ide pomaly a dlhá cesta dovolí spomenúť si na všetko podstatné, čo predchádzalo splnenému snu s názvom  „84. Rallye Monte Carlo“. Napokon už samotný fakt, že ideme dlhšou ale lacnejšou cestou domov mnohé napovedá. Po rely je peňaženka prázdna a hlava plná.

Diagnóza…

Možno som sa už taký narodil, alebo za to môže môj o osem rokov starší brat Karol. On mal dlhé nohy, rád behal a robil to aj s kočíkom. Vraj išiel raz do brány dvora tak prudko, že som z kočíka vypadol a zachytili ma len kožené remence pod pazuchami.  Pamätám, ako mi s bratrancom Jankom dali na hlavu motorkársku prilbu starého otca a púšťali ma trojkolke dole strmou záhradou. Najviac ma lákalo vyberanie zákruty na rohu domu tak, aby sa trojkolka neprevrátila a išla šmykom. K zážitku z jazdy trojkolkou sa pridalo aj obecenstvo ako neoddeliteľná časť rallye. Na bicykli ma bavilo „šmykovať“ a posúvať hranice strachu v strmých zjazdoch len tak pre radosť ale aj divákov na ulici. Túžba byť prvý, vyniknúť a  vydržať čo najdlhšie bez siahnutia na brzdy silnela. Nebolo to o bezhlavom riziku, skôr o posúvaní hranic, cite a využití techniky vo svoj prospech. Na bicykli boli prvoradé brzdy, ktoré umožnili skrátiť brzdnú dráhu a prežiť ten opojný pocit zo spomalenia. Cely strmý kopec od našej bytovky som zišiel bez brzdenia až k zákrute pri Jednote. Potom nasledovalo tak prudké brzdenie, že zadné koleso sa občas dvíhalo do vzduchu. Nevyrastal som v rodine pretekára ani na dvore Zväzarmu. Učiteľsko-lesnícke rodinné zázemie nevytváralo ani náhodou živnú pôdu pre motoristický šport. Hlavné, že bolo rodinné, lebo to ostatné môžete dobehnúť kedykoľvek aj z nulových podmienok. To mi preletelo hlavou na slávnostnom štarte 84. Rallye Monte Carlo pred povestným monackým kasínom. Veľkoplošná obrazovka prenášala detailný záber z kabíny Peugeotu 208 R2 so štartovým číslom 105. Kamaráti novinári, čo nás prišli povzbudiť, spozorovali moje „spotené“ oči. Možno to bol prievan v aute, možno alergia na gýčové svetlo vianočnej výzdoby v Monaku a možno spomienka na všetky tie schody, ktoré viedli mojím životom na toto pódium. Práve tu začala ťažká a slávna Rallye Monte Carlo a zároveň tu sa skončil príbeh dedinského chlapca, ktorému bolo dopriate stretnutie s kráľovnou automobilových súťaží.

Lumen…

Podľa palubného počítača potiahne karavan ešte 258 kilometrov bez dotankovania a to bude dostatok času prejsť si v hlave celú históriu a pootvárať okná príbehov na ceste chlapca k veľkej rely. Ťažko vybrať rozhodujúce momenty, ale účinkovanie v Rádiu Lumen patrí medzi kľúčové. Vedel som, že keď popri strednej škole vytrvám v ohlasovaní programov a budem moderovať pesničky na želanie alebo operný večer, dostanem sa k relácii o autách. V médiu, od ktorého by to nikto nečakal, vznikol týždenník Automotoklub a jeho ďalších 480 vydaní. Práve v tomto rádiu som si našiel životnú lásku a manželku Katku. Rádio Lumen ma dostalo k redakcii Autožurnál a Michalovi Karpatovi, ktorý mi otvoril dvere k autám. Skúsenosti mal od svojho otca a známeho motoristického novinára. V rádiu som vymýšľal mediálne partnerstvá s organizátormi automobilových pretekov a bol som čoraz bližšie pri súťažných autách a pilotoch. Pre chlapca z dediny predstavovali médiá jediný spôsob, ako sa dostať bližšie k motoristickému športu a dokonca na prvú rely. Raz mi volal vtedy pre mňa neznámy Martin Jurášek z redakcie časopisu MOT a pozval ma na prvú novinársku medzinárodnú Pressrallye Balaton-Tatry. Skákal som doma od radosti a jačal ako zmyslov zbavený. Na vtedajší vrchol môjho sveta som vyžobral redakčný Favorit z rádia Lumen. S prvým spolujazdcom Palom Horňákom sme vbehli medzi skúsených borcov, do sveta, v ktorom nášmu auto hovorili Papamobil. To bola jediná cesta ako ísť krok za krokom k skutočnému pretekárskemu autu. Michal Karpat z Autožurnálu mal podobné sny a vďaka rodinnému časopisu nás dostal za volant pretekárskej Hondy Civic v pretekoch automobilov do vrchu. Vtedy začalo obdobie sporadických štartov v pretekoch do vrchu s autami, ktoré som mohol šoférovať, ale nemohol som si dovoliť ich ani len škrabnúť. Celé roky trval ten stav, kedy mi bolo jasné, že to je riziko, a že hvária ma môže dostať do pekných problémov. Túžba vždy zvíťazila a to ma naučilo jazdiť čo najrozvážnejšie. Bol som ten chlapec, čo sa prepašoval do pretekárskeho auta ako z tretej triedy na hlavnú plaubu luxusnej lode. Na prelome tisícročí sme opäť s Michalom Karpatom nadchli pre preteky Banskobystrického predajcu značky Fiat  Pavla Martona a po predchádzajúcom Honda Civic Cupe a Seat Ibiza Cupra Cupe vznikol Fiat Seicento Cup. Dve sezóny sme jazdili v malých upravených Fiatoch do vrchu a oba ročníky som vyhral. Malé autá, o ktorých manželka hovorila, že vyzerajú ako vysávač odtrhnutý zo zásuvky nás naučili citlivému ovládaniu a minimálnemu brzdeniu. Navzájom sme bojovali o desatiny a s Fiatom Seicento sme zažili prvú ozajstnú rely. Na  Rallye Mikona v Bratislave sme si s Michalom Karpatom striedali úlohy jazdca a spolujazdca počas jednej rely. Je to dovolené a mňa to utvrdilo v tom, že ostanem za volantom. Okúsil som prácu navigátora, spoznal princíp ale aj zvracal pri obhliadkach trate.  Vtedy bolo jasné, že za každým splneným snom príde nový. Novinárske rely striedali občasné preteky do vrchu a neskôr aj skutočné rely. Rozhodujúcu úlohu vo vstupe do sveta rely s pravidelnejším pretekaním zohral Alexej Fulmek, ktorý ma cez redakciu SME podporil. Túto časť marketingu auto.sme.sk som miloval najviac a vďaka prvým pretekom sme dali do kopy aj prvých sponzorov. Potreboval som prenajať na preteky nejaké lacné Suzuki a jediné také mal v tom čase Jiří Pertlíček z Plzne. Starší pán spal v zaparkovanej dodávke na dohodnutom mieste a v dohodnutom čase. Vtedy som ani len netušil, že je to vlastne bývalý Majster Českej Republiky v triede N (rally), majiteľ obrovskej predajne áut a zároveň ten najspoľahlivejší servisman. Od roku 2007 mi pripravoval rôzne autá pre automobilové súťaže a doteraz sme nikdy pre poruchu neodstúpili. „Vieš Rasťo raz to príde, raz napriek poctivej príprave technika nevydrží“ opakoval po každej dokončenej rely pán Pertlíček. Bál som sa, že po rekordne dlhých rokoch v rely bez závažnejšej poruchy to príde v Monte. Napokon zvíťazilo šťastie ako vždy v mojom pretekárskom živote a to platilo aj pri výbere spolujazdcov.

Spolujazdec tímový šport

V novinárskych súťažiach ma navigoval celé roky kolega z Rádia Lumen Pavol Horňák ale po prvých skutočných rely mu dala manželka stop. A keďže mne doma svietila zelená a dokonca som zohnal v roku 2008 sponzora, chýbal spolujazdec. Známy pretekár Igor Drotár chcel pomôcť a našiel Zuzanu Lieskovcovú. “Čaja” z Košíc nemala za sebou žiadnu rely a mala len licenciu. Jazdec, s ktorým mala štartovať ju odmietol. Stretli sme sa na káve len ráno pred tréningom na prvú spoločnú rely v Košiciach. Malo to aj istú výhodu, lebo sme sa učili písať spolu prevé rozpisy a ostrá skúška prišla hneď v ten deň. Písanie nám išlo veľmi pomaly a na poslednej skúške Zamutov nás pri kontrole rozpisu našla tma a hmla. V sotva desaťmetrovej viditeľnosti sme prešli kontrolne celú skúšku a Zuzana sa v rozpise nestratila. Dodalo mi to istotu a dôveru, ktorú som mal v jej diktovaní celé nasledujúce roky. Zuzana prišla v čase, keď žien na sedadle spolujazdca len začalo pribúdať a stala sa výraznou osobnosťou spomedzi  spolujazdkýň. Na rozdiel od chlapov navigátorov, ženy neriešia veľmi, čo robíte za volantom, neporovnávajú sa a o to viac sa sústredia na svoju úlohu. Nám doma pribúdali deti ako huby po daždi a prišla pauza v pretekaní. Zuzanu rely doslova opantalo a ostala v kolotoči automobilových súťaží aj po mojom odchode. Nakoľko som ani len netušil, že sa po štyroch rokoch vrátim na trate s továrenským Peugeotom 208 R2, Zuzana si našla nové príležitosti a mne ostalo hľadať nového spolujazdca. Podobne náhodne ako Zuzana prišiel aj súčasný spolujazdec Libor Hlisnikovský. Poznali sme sa z brandže, lebo v Čechách robil motoristického novinára, ale v spolujazdcovaní začínal od nuly. Napokon sme to s Liborom dotiahli po dvoch sezónach až na štartovú rampu do Monte Carla. Presne od štartu súťaže vedie spolujazdec auto až dokonca rely na minútu presne. Vo vštekých časových kontrolách musí byť auto v prepísanej minúte a úloha spolujazdca nekočí ani v servisnej zóne, kedy musí dávať pozor na čas zastávky. V podstate diktovanie zákrut na rýchlostnej skúške je len krátky a momentálny vrchol. Hneď  v cieli rýchlostnej skúšky berie do rúk „roadbook“ a naviguje auto k ďalšej časovej kontrole. Hoci piedestál patrí jazdcom, v rely súťaží posádka a spolu so servisom jtvoria tímový šport.   

Továrenské auto

Spomienky podstatne podrobnejšie a obšírnejšie pretína odbočka na St. Margareten. Blížia sa rakúske hranice, musím natankovať a vrátiť sa späť k prítomnosti. K veľkej Rallye Monte Carlo, ktorú som od prvej návštevy v úlohe diváka túžil prejsť. Hoc aj na trabante ale túžil prejsť. Dlhšiu pauzu v rely a isté zmierenie sa s osudom skončenej krátkej kariéry preťala novinárska prezentácia pri francúzskom meste Var. Mali sme možnosť vyskúšať na vlastnej koži pretekársky Peugeot 208 novej kategórie R2. Prvá jazda v živote v skutočnom továrenskom aute rozdúchala z pahreby oheň. Až mi v hlave cinkla myšlienka jedného pretekára, ktorý vystríhal, že táto diagnóza je neliečiteľná a doživotná. Vtedy sa mi splnil sen aspoň na chvíľu šoférovať továrenské auto. Ako sa na tým zamýšľam ani neviem koľký sen to vlastne bol. A čo je najhoršie keď sa jeden splní, príde ďalší. Nasledoval rok príprav a zasielanie projektov do Peugeotu. Skúšal som to aj cez Peugeot Sport (práve začínali ofenzívu a návrat do rely) a napokon som pre rely sfanatizoval Ivanu Orviskú zo slovenského Peugeotu. Možno je šťastie, že vtedy o rely veľa nevedela, netušila do čoho ide  a vybojovala pre projekt 208 R2 zelenú. Odmenou za dôveru bol titul Majstra Slovenska v triede 6 už v prvej sezóne. V tej druhej sme skončili na druhom mieste pre absenciu na prvom dvojpodujatí. Po dvoch sezónach za volantom továrenského auta na slovenských tratiach stačilo povedať: dosnívané.

Lenže je tu Rallye Monte Carlo. Najslávnejšia, najznámejšia a v istom zmysle najnáročnejšia rely v kalendári majstrovstiev sveta. Pre premenlivé podmeinky na trati a takmer nemožnú ideálnu voľbu pneumatík je práve tu najnižšia pravdepodobnosť, že posádka uvidí cieľ. Účasť na prvom podujatí Majstrovstiev sveta v rely  WRC  začína schválením rozpočtu. Ten náš pôvodný vysnívaný prestal byť reálny hneď po tom, ako šéf servisu Jiří Pertlíček spísal všetky nutné a idálne položky. Po chvíli ticha padlo rozhodnutie ísť Monte aj s obmedzeným rozpočtom na všetko vôkol ale s dobrým autom. Peugeot 208 R2 je vo svojej kategórii asi najlepšie auto a v dobrých rukách vyhráva. Pre potreby Monte Carla však vyžaduje hneď niekoľko úprav. Prvá súvisí s povolenými zimnými pneumatikami na hrotoch. Tie sa v obmedzenom počte vyrábajú pre tento typ auta v 15 palcovom vyhotovení a náš Peugeot jazdí  s asfaltovým podvozkom na 16 palcových kolesách. Menšie disky na veľké predné brzdy nevôjdu a ísť na januárové preteky bez zimných pneumatík nemôžete. Jednoduché riešenie spočíva v nakúpení aspoň troch sád menších diskov a podvozka určeného na sneh a šotolinu. Už len tento manéver by narušil rozpočet a vlastne celú výpravu. Druhý plán priniesol Jiří Pertlíček. Našiel totiž najnovšiu homologáciu, ktorá povoľuje menšie brzdové kotúče vpredu ale brzdy ako také môžu ostať. Vďaka obrovskému množstvu kontaktov a skúseností Pertlíček pripravil menšie brzdy tak, že v príade potreby ich v servise vymenia za väčšie a môžeme na jednej súťaži použiť aj veľké disky. Dokonca jeden typ bežne dostupných diskov na Peugeot 208 pasoval na naše pretekárske auto. Cena sériových diskov z obchodu v porovnaní so súťažnými originálmi je sotva tretinová. Práce na aute, propagácii, organizácii i sponzoroch začali ešte v novembri, kedy sa odosielali prihlášky. Nakoľko organizátor Ralyle Monte Carlo si vyhradzuje právo pustiť len 90 posádok, ešte neviete či bude prihláška prijatá. Vypísali sme všteky kolónky a všetky aj tie najmenšie úspechy v rely kariére a zaplatili štartovné 3300 eur. Keby sme chceli mať v štartobej listine obchodný názov tímu a nie meno jazdca, platili by sme raz toľko. Celý čas príprav až do  silvestra sme nevedeli, či sa dostaneme na štartovú listinu. Zabezpečovali sme pneumatiky, ale nevedeli sme, či ich vôbec bdueme potrebovať. Navyše zimné plášte s hrotmi a bez nich (typ Monte Carlo) sa používajú len tu a preto sú extrémne drahé. Prevyšovali rozpočet a preto padla voľba na dva zánovné a osem ojazdených od Martina Radu, ktorý tohto roku Monte Carlo vynechácal a z minuého roka mu nejaké ostali. Vmestili sme sa do rozpočtu a servisné auto malo o desť cenných gúm za dobrú cenu viac. Po tom ako prijali náš štart a pridelili nášmu Peugeotu číslo 105 nasledoval krátky test  na autodrome v Bělé pod Bezdezem. Tu s úvšak pneumatiky s hrotmi zakázané a testovali sme len na klasických zimých, ktoré na pretekárskom auet nefungujú a na mäkkých slikoch. Tie držia na studenom asfalte úžasne ale na snehu a ľade nesmiete zastaviť ani zatáčať.

Karavan…

V čase neistoty prijatia prihlášky sme riešili ubytovanie počas rely. V princípe existujú dve možnosti. Buď si objednáte niekoľko hotelov a podľa harmonogramu obhliadky tratí a samotnej súťaže  prespávate vždy inde, alebo si zabezpečíte karavan. Naša voľba padla na karavan, Pavla Martona jeho a obytné auto. Vlastne sme sa vrátili k starým kontaktom z čias Fiat Seicento Cupu a opäť sa nám dostalo pomoci. Teraz, keď veziem domček na kolesách domov a prepletám sa uličkami rakúskeho mestečka v pohraničí viem, že v zime sa to dá zvládnuť vo štvorici  aj v obytnom aute. Najmä ak sa má počas súťaže kto starať o rodiný krb. Manželka Katka sa s veľkým autom presúvala, kým sme so spolujazdcom písali rozpisy. Počas  rely nám pripravovala jedlo a naučila sa robiť servis obytného auta s dolievaním vody a vypúšťaním odpadu. Dokonca si so sedemmetrov dlhým autom vyskúšala jazdu v skalných útesoch. Karavan je na Rallye Monte Carlo nutná a dobrá pomoc. Ťažšie sa sním vykrúca v uličkách Monte Carla, ale do prístavu pred budovu monackého Automotoklubu sa ním dá dostať.

Prvý krát v prístave

V presklenom vestibule slávnej inštituácie si posádkka v nedeľu večer v podstate štyri dni pred začiatkom súťaže preberá itinerár a GPS na obhliadku trate. Práve tam sme zistili, že aj neprioritní jazdci ako sme my, potrebujú pre svoju špiónsku posádku zaplatiť 200 eur. Prevzatím itinerárov vstupuje posádka do kolobehu samotnej súťaže. Všetko začalo mesiace pred tým, ale teraz prichádza vrchol.  Tréningový Peugeot 308 SW celých 1300 kilometrov poslušne sledoval karavan, teraz dostane nálepku so štartovým číslom a teiž sa stáva súčasťou rely. Podľa harmonogramu obhliadky trate, kedy si posádka píše rozpis rýchlostných skúšok nasledoval presun na miesto štartu najslávnejšej rýchlostnej skúšky cez priesmyk Col de Turini. Paradoxne sme so spolujazdcom písali ako prvú tú rýchlostnú skúšku, ktorá sa pôjde ako predposledná až vo štvrtý deň súťaže. Podľa nových pravidiel Rallye Monte Carlo do nedele odštartuje iba prvých 60 posádok, to bol pre mňa ďalší sen. Pri obhliadkach trate prichádzame do kontrastu s tým, ako to beží na majstrovstvách sveta. Podľa rád skúsených pilotov začíname obhliadku o 8:00 ráno a nie sme sami. V kolóne áut stoja všetci poprední piloti svetového šampionátu vrátane trojnásobného majstra sveta Sebastiena Ogiera. Dych nám vyráža ústretovosť pilotov veľkých mien a ich záujem aj o našu posádku. Všetci sú tu jedna veľká partia  a atmosféru by ste mohli doslova natrieť na chlieb. Rozdiel cítime po vyrazení na trať. Ostatné posádky nás predbiehajú, lebo vedia písať rozpis rýchlejšie. Na skúškach, ktoré sa opakujú  len kontrolujú rozpis z minulého roka. Pred aj za skúškou čakajú majstrov volantu sprievodné autá a ak treba, na tréningovom aute vymenia pneumatiky, dajú najesť posádke a doplnia palivo. My budeme musieť v slimačom tempe hľadať čerpaciu stanicu. Preto nemáme Mitsubishi Evo IX ale naftový Peugeot. Počas písania rozpisu musím sledovať itinerár, aby som vedel kadiaľ ide rýchlostná skúška a spolujazdec píše stranu za stranou. Napriek zablúdeniu na jednej rýchlostnej skúške, sme ich všetky s odretými ušami stihli prrejsť dva krát, teda napísať a skotrolovať. Medzi Monakom  mestom Gap, kde bude cetrum súťaže sme najazdli ďalších 1500 kilometrov. Na skúsené tímy sme sa podobali aspoň v tom, že pri skúškach nás čakala Katka s karavanom a jedlom.

Špióni

Po ukončení obhliadky tratí sa tréningový Peugeot zmenil na špíonske auto. Monte je jediná rely v majstrovásch sveta, kde sú oficiálne dovolené špiónske posádky. Zväčša skúsení rely jazdci prechádzajú trať hodinu až dve pred štartom rýchlostnej skúšky a jazdcovi  aktualizujú rozpis.  Trať v horách môže vyzerať úplne inak, než pri tvrobe rozpisu tri dni pred tým. Špióni zapisujú do existujúceho rozpisu, kde je ľad, kde je sneh, alebo naopak, kde trať vyschla. Tiež zaznamenajú vyjazdenú asfaltovú koľaj v snehu a všetky nebezpečné miesta. Po obhliadke  prídu špióni  na vopred určené miesto ,  kde ešte stihnú posádke odovzdať opravený rozpis. Ak nestíhajú, telefónom nadiktujú spolujazdcovi zmeny na trati. K odovzdávaniu opraveného rozpisu môže dôjsť len na miestach na to vyznačených. Kým v iných tímoch majú špióni len jedinú funkciu, v tom našom vykonávali túto funciu otec a syn Pertlíčkovci. Obaja sú aktívni pretekári, avšak okrem toho museli stíhať pracovať v úlohe mechanikov. So špiónmi úzko súvisí   kopírovanie pôvodného rozpisu trate, ktorý posádka vytvroípred rely. Celých 377 kilometrov rýchlostných skúšok rozpísal Libor Hlisnikovský na dve stovky rovnakých strán. Tieto bolo treba nakopírovať priamo v servise a na domácej kopírke pre potreby špiónov. Po rely nám je jasné, že bez nich by sme to nedotiahli ani na vysnené 60. miesto nie to ešte na 36. v absolútnom hodnotení.