O tragédii v Polomke trochu inak

Skôr ako si prečítate spomenutý článok, ktorý k smutnému výročiu tragédie napísal Ing. Adam Gieci, pripomniem pár skutočností:

K miestu nehody som prišiel náhodne, ako jeden z lyžiarov, ktorí išli v ten deň na Polomku za športom. Jeden zo zranených odmietol moju pomoc a bol to vodič autobusu. V čase keď už zranených odvážali sanitky,  kontaktoval som kolegyňu, aby doniesla fotoaparát a vytvorili sme prvé reportážne snímky pre denník SME. Odviezli sme tiež ľahko zranený manželský pár z autobusu do nemocnice, pretože sanitky odvážali ťažko ranených pacientov a boli obsadené. V aute som počul prvé informácie o priebehu nehody, ktorá sa ma pochopiteľne ako svedka ničívých následkov dotkla. Vo večerných televíznych správach sa premiér a minister vnútra (ktorí prišli na miesto tragédie) vyjadrili, že na trati bol rozhľad 300-400 metrov a teda priecestie nebolo nebezpečné (vyzerá to len na chybu vodiča). To bol  impulz preto, aby som hneď na druhý deň ráno uskutočnil merania a analýzu rozhľadových pomerov. Vzhľadom na stav priecestia dĺžku autobusu, najmä rozhľadové pomery a povolenú rýchlosť vlaku 70 km/h mi aj matematikou zo základnej školy vyšlo, že existovala možnosť „pasca“, do ktorej môže padnúť auto smerujúce do lyžiarskeho strediska. Napokon to potvrdzuje  nehoda, ktorá sa tam už stala, kedy vlak zabil dvoch lyžiarov v osobnom aute. Ani po tejto prvej tragédii nebolo na priecestí čo i  len normované a spôsobilé dopravné značenie (mimochodom vo vyspelom svete by stačilo na zbavenie viny vodiča iba to, že na priecestí nebolo zodpovedajúce dopravné značenie podľa zákona).  S ohľadom na lyžiarske stredisko nebola vybudovaná svetelná signalizácia a žiadosti ostali nevypočuté. Preto došlo k druhej a ešte strašnejšej tragédii. Materiál publikovaný v SME si všimol Ing. Adam Gieci, ktorý celý profesný život venoval skúmaniu nešťastí a možného zlyhania ľudského faktora. Poskytol som všetky materiály a poznatky zozbierané po nehode  tímu nezávislého vyšetrenia avšak kontra znalecké posudky neboli brané do úvahy a vyšetrenie bolo vysoko tendenčné najmä s prihladnutím verejnej mienky. Túto zjavne podporovala tlač, ktorá vždy radšej píše o smrtiacom autobuse než o smrtiacom vlaku. Žiaľ obetiam, už život nevrátime, vodič podľa mňa nespravodlivo odsúdený si trest odsedel a na priecestí je už svetelná signalizácia. To nestačí, lebo z úcty k obetiam  nie jednej, ale dvoch nehôd musí byť tragédia v Polomke riadne vyšetrená. Dovedna štrnásť ľudí prišlo o život len preto, že na ceste k frekventovanému a známemu lyžiarskemu stredisku bolo roky ignorované  adekvátne zabezpečenie. Vzhľadom na frekvenciu dopravy a stav železničného priecestia v čase nehôd, je to asi niečo podobné, akoby ste na druhom poschodí Eiffelovej veže v Paríži urobili vyhliadku bez zábradla a s krivou podlahou vhodnou na zakopnutie. Verím, že proces bude v dohľadnom čase otvorený a podarí sa poukázať na skutočné príčiny a neférové doterajšie vyšetrovanie.  Rasťo Chvála

O tragédii na Polomke po desiatych rokoch trochu ináč

Od tragédie na Polomke uplynulo 10 rokov (21.2.2009) a za celý ten čas sa v našej tlači okrem zlorečenia vodičovi autobusa a o jeho potrestaní nepovedalo vôbec nič o tom, prečo sa vlastne stala, ako k nej mohlo vôbec dôjsť a ako sa jej dalo predísť.

O vyšetrení nešťastí na železničných priecestiach s oveľa menším dopadom si môžeme prečítať na internete podrobné odborné správy, ale o vyšetrení tejto, naozaj strašnej, sa nenapísalo vôbec nič, okrem sústavne, po každej nehode na priecestiach sa opakujúcich vyhláseniach ŽSR, že ich zapríčiňujú len vodiči cestných motorových vozidiel. Metodika nezávislého vyšetrovania udalostí, ktorá kladie zvláštny dôraz na podrobné preskúmanie vplyvu ľudských faktorov, preukázala opak a presne sa zistilo, že synergický zhluk nedostatkov technického zabezpečenia daného priecestia, nečakané skomplikovanie dopravnej situácie na ňom, prípadne náhodná porucha vozidla, navodili situáciu, v ktorej už vodič nemohol zabrániť zrážke s vlakom. Nezávislé vyšetrenie nehľadá vinníka, ale zisťuje koreňové príčiny a všetky prispievajúce faktory udalosti za účelom ich odstránenia, aby sa taká nehoda už nemohla zopakovať a poučenie pre všetkých, ktorých sa zabránenie opakovania nehody týka. U nás takto ešte nebola nikdy vyšetrená žiadna dopravná nehoda na priecestí, hoci sa o stave zabezpečenia vyše 2 tisíc nechránených železničných priecestí verejne, ale aj medzi odborníkmi, nehovorí zrovna pochvalne. Pre slovenskú spoločnosť je nateraz najdôležitejšie, že je koho zavrieť.

Nádej

Tragédia na Polomke je na Slovensku prvá, podrobným nezávislým vyšetrením zanalyzovaná udalosť na priecestí, ktorým sa preukázalo, že priecestie na Polomke bolo vtedy po stránke technickej bezpečnosti zákernou pascou, do ktorej musel podľa teórie normálnych havárií časom nejaký vodič padnúť. Nezávislé vyšetrenie tejto tragédie sme považovali za nutné vykonať z úcty voči jej obetiam, pretože výsledky súdneho vyšetrenia boli iba nedôstojným pritakaním verejnej mienke. Na nezávislom vyšetrovaní  sa podieľali tri výskumné a znalecké inštitúcie ( jedna zo Slovenska a dve z ČR), dvaja skúsení znalci z ČR a viacerí špecialisti a odborní konzultanti.

O Polomke inak

To iné, čo chceme na základe výsledkov nezávislého vyšetrenia teraz o Polomke povedať, je vysvetlenie, akou zákernou pascou bolo toto priecestie v čase udalosti, aby si čitatelia mohli urobiť vlastnú mienku o miere jej zavinenia vodičom autobusa a upozorniť, že ani z takejto tragédie nebolo odvodené draho zaplatené poučenie dotknutých ľudí, ako zabrániť jej zopakovaniu. Veď ako boli naši vodiči poučení o tom, čo sa tam vlastne stalo, čomu sa majú na takých priecestiach zásadne vyhnúť a ako sa dá bezpečne prejsť cez nechránené priecestie na rozbitej úzkej ceste bez dopravného značenia, s nevyhovujúcimi rozhľadovými pomermi a neprípustne vysokou povolenou rýchlosťou vlaku, ktorý ich môže za pár sekúnd (na Polomke to bolo za 7s) zraziť? Alebo, kto vie, čo, ako a kedy má vodič robiť pri prechádzaní cez priecestie, aby mohol preukázať, že si počínal mimoriadne opatrne, ako to vyžaduje cestný zákon? Každý má na to svoj návod, ale štandardný postup na túto úlohu u nás neexistuje. 

Aj preto sa zrejme mohlo stať, že súdnym a znaleckým vyšetrením nehody na Polomke bolo dokázané, že vodič autobusa vôbec nereagoval na prichádzajúci vlak a nepresvedčil sa, či môže bezpečne prejsť cez železničné priecestie, keď už ho mohol vidieť. Samosudca OS v Brezne ho zato uznal vinným za tragédiu na Polomke, pretože si nepočínal mimoriadne opatrne.

To „keď už ho mohol vidieť“ znamenalo podľa ZP ÚSI Žilina, že vodič autobusa mal prvýkrát možnosť uvidieť zľava prichádzajúci vlak na trati vo vzdialenosti 105m pred priecestím, keď bol autobus 10m od osi koľajníc v čase 5,8s pred zrážkou.

Vodič autobusa teda počas nasledujúcich 5,8 sekúnd do zrážky s vlakom vôbec nereagoval na prichádzajúci vlak, ktorý mal stále vo svojom zornom poli a vošiel s autobusom rovno podeň.

Takto to vraj bolo podľa vyšetrovania

Pre lepšiu predstavu čitateľa o reálnej možnosti takto vôbec nereagovať na prichádzajúci vlak uvedieme postupne vybrané vzájomné polohy vlaku a autobusa  v posledných 5,8s pred zrážkou. V čase 4s pred zrážkou bol vlak 69m (pri rýchlosti 70km/h) a autobus 5m (pri rýchlosti (10km/h) pred priecestím, čo je 1m pred dopravným značením pred priecestím; 3s pred zrážkou je už autobus na priecestí 2,2m pred osou koľajníc a vlak je 49m pred priecestím (vidíme, že medzi 4s a 3s mal vodič ešte možnosť prudkým brzdením zastaviť tesne pred vlakom); 2s pred zrážkou sa autobus dostáva 0,6m za os koľajníc a vlak sa priblížil do vzdialenosti 29m pred priecestie; ani v tejto situácii, keď vodič autobusa vidí takto blízko pred priecestím prichádzajúci vlak a pud sebazáchovy mu prirodzene diktuje pokúsiť sa uniknúť pred ním maximálnym zrýchlením, neurobí vôbec nič a ďalej pokračuje v jazde nezmenenou rýchlosťou, až pokiaľ vlak po cca 2s nenarazí do stredu autobusa. Takéto niečo si dnes vieme predstaviť nanajvýš tak, ako teroristický čin, ale určite nie ako skutočnú jazdu odborne spôsobilého skúseného vodiča autobusa pri prechádzaní cez priecestie, ktorý mal v čase nehody na Polomke najazdených takmer 2milióny kilometrov bez nehody po celej Európe..   

Absurdné tvrdenie

Aj bez podrobnejšieho prešetrenia priebehu tragédie na Polomke je na prvý pohľad jasná absurdnosť tvrdenia, že vodič autobusa vôbec nereagoval na prichádzajúci vlak a týmto svojím počínaním ako jediný zavinil tak strašnú tragédiu. Odporuje to tak teórii normálnych havárií, ktorá dokázala, že veľké havárie nikdy nevnikli jednoduchou chybou, ako aj najvlastnejšiemu pudu sebazáchovy človeka.      

Ešte pred uvedením zistení z nezávislého vyšetrenia poznamenávame, že sme si vedomí, že v tomto článku píšeme o skutočnostiach odporujúcich bežnej verejnej mienke u nás a navyše aj pomocou technického opisu, čo sa ťažšie číta, ako „spravodlivé“ vyhrážky vodičovi. Pokiaľ ale chceme povedať to iné o Polomke, nedá sa to bez elementárnych technických faktov.

Rekonštrukcia jazdy autobusa pri udalosti na Polomke spočívala predovšetkým v overovaní technickej akceptovateľnosti údajov vo výpovediach svedkov. O príchode autobusa k priecestiu vodič autobusa vypovedal, že sa pri prichádzaní k priecestiu pozrel najskôr doľava a overil si trať až pokiaľ mu to kríky dovolili. Bolo to technicky správne, lebo sprava videl oveľa ďalej na trať a tak nebezpečenstvo mohol očakávať skôr zľava. Potom si overil trať sprava a keď ani odtiaľ nevidel prichádzať vlak, rozhodol sa prejsť cez koľajnice. Pred vstupom do koľajiska si ešte vybral trasu na prejdenie cez priecestie, lebo povrch cesty tu bol v mimoriadne zlom stave. Kvôli tomu išiel stále veľmi pomaly, aj  s ohľadom na komfort cestujúcich. Vodič autobusa ďalej vypovedal, že na priecestie vošiel plynule, bez zastavenia. Podľa detailnej analýzy oblasti zakrytého výhľadu urobenej pri nezávislom vyšetrení, ale nie pri súdnom vyšetrovaní, sa ukázalo, že z miesta overovania trate zľava mohol vodič autobusa vidieť na trať do vzdialenosti cca 165m. O rozhľadových pomeroch na Polomke urobil vynikajúci  dokument redaktor SME na druhý deň po tragédii podľa ktorého mohli vodiči dovidieť pred priecestím na trať zľava do vzdialenosti 140m. Zopakujme si, že vodič autobusa sa rozhodol prejsť cez koľajnice bezprostredne potom, keď si overil, že ani zľava a ani sprava nevidel prichádzať vlak. Zľava, vzhľadom na reakčný čas, si overoval trať asi 2s pred rozhodnutím sa vojsť na priecestie a ak v tom čase ešte nevidel vlak, mohol sa tento nachádzať podľa merania oblasti zakrytého výhľadu kdekoľvek na úseku trate za hranicou 165m pred priecestím a v momente rozhodovania sa vodiča, teda asi o 2s neskôr, sa mohol priblížiť k priecestiu do vzdialenosti 165 až 125m. Povolená traťová rýchlosť vlaku na priecestí bola 70km/h, čo znamená, že vlak by prišiel na priecestie zo vzdialenosti 160m približne za 8s!

Výpočty pomocou programu V CRASH s korektne zadanými údajmi o rozhľadových pomeroch a reálne možných rýchlostiach autobusa preukázali, že technicky bolo možné bezpečne prejsť autobusom cez koľajnice, keby vodiča nezdržalo na priecestí opätovné zaraďovanie rýchlosti, pretože počas príchodu autobusu k priecestiu došlo k jej samovoľnému vyradeniu, čo je uznaná konštrukčná vada autobusov značky KAROSA a vodič to zistil až po pridaní plynu na priecestí, keď chcel urýchliť prejdenie autobusa cez priecestie. Overením experimentom znalca sa preukázalo, že opätovné zaradenie rýchlosti si vyžaduje minimálne 5s. Takýto je príbeh nešťastia na Polomke zistený metodikou nezávislého vyšetrovania udalostí.

Bola to len otázka času

Hlavné zistenia, preukazujúce nebezpečenstvo „pascu“  priecestia na Polomke sú:

– aktuálne rozhľadové pomery boli absolútne nevyhovujúce, najmä pre dlhé a pomalé vozidlá, akým na rozbitej ceste bol aj zájazdový autobus

– povolená traťová rýchlosť vlaku bola 70km/h, čo neprípustne prevyšuje rýchlosť odpovedajúcu aktuálnym rozhľadovým pomerom na priecestí (36km/h podľa predpisu ŽSR), čo súd vôbec nevzal do úvahy, hoci to priamo na pojednávaní potvrdil súdu Úrad pre reguláciu železničnej dopravy

– na priecestí nebolo platné dopravné značenie

– povrch cesty k priecestiu bol vo veľmi zlom stave

– náhodné vyradenie rýchlosti autobusa malo zásadný vplyv na priebeh udalosti

Pasca priecestia bola v nevyhovujúcich rozhľadových pomeroch, ktoré pri overovaní trate spoľahlivo nezabezpečovali vodičom včas spozorovať prichádzajúci vlak, ktorý mal takmer dvojnásobne vyššiu povolenú traťovú rýchlosť, než pripúšťali aktuálne rozhľadové pomery. Tieto dve skutočnosti boli koreňovou príčinou tragédie na Polomke. Porucha samovoľne vyradenej rýchlosti bola hlavným prispievajúcim faktorom udalosti a rozbitý povrch cesty bol prispievajúcim faktorom.

Nezávislé vyšetrenie ďalej potvrdilo, že vlak narazil do autobusa prakticky povolenou traťovou rýchlosťou 70km/h a nie rýchlosťou 54km/h, ako súdu tvrdili zástupcovia ŽSR a znalci ÚSI Žilina, pretože rušňovodič aktivoval rýchločinnú brzdu len 1s pred nárazom do autobusa (rýchlosť aj čas zaznamenal elektronický rýchlomer MIREL z vlaku) a vyvrátilo tvrdenie znalcov, že sa autobus pohyboval rovnomernou rýchlosťou 10km/h po celej ceste k priecestiu hneď od odbočenia z hlavnej cesty až do miesta zrážky.

Videl ale nereagoval?

Kľúčovým dôkazom proti rozhodnutiu súdu je vyvrátenie tvrdenia znalcov, že sa vodič a rušňovodič mohli navzájom uvidieť prvýkrát – to prvýkrát zvlášť zdôrazňujeme, v čase 5,8s pred zrážkou, keď bol autobus 10m pred osou koľajníc a vlak 105m od priecestia, čo je pri skutočne nameranej rozhľadovej vzdialenosti (Lm) vylúčené a najmä odborným psychologickým vyšetrením vodiča autobusa vyvrátené tvrdenie znalcov a súdneho vyšetrenia, že vodič autobusa vôbec nereagoval na prichádzajúci vlak , ktorý mal vo svojom zornom poli, a ďalej išiel nezmenenou rýchlosťou 10km/h rovno podeň. Nezávislé vyšetrenie preukázalo, že takáto dopravná situácia nemohla vtedy na Polomke nastať a že je nepravdepodobné, aby vodič autobusa s podrobne overenou a potvrdenou psychickou spôsobilosťou vôbec nereagoval na prichádzajúci vlak, ktorý mal vo svojom zornom poli a priviedol autobus rovno podeň tak, ako tvrdil ZP ÚSI Žilina.

Nezávislé vyšetrenie jednoznačne preukázalo, že všetky tvrdenia o jazde vlaku a činnosti rušňovodiča pred zrážkou s autobusom v Znaleckom posudku ÚSI Žilina a v Správe ŽSR o vyšetrení udalosti na Polomke nemajú nič spoločné so skutočnými parametrami jazdy vlaku a zásahmi rušňovodiča objektívne zaznamenanými zariadením MIREL z vlaku pri udalosti. Vodič autobusa teda nebol súdený za svoje správanie pri udalosti, ale za skutok, ktorý mu prisúdili znalci ÚSI Žilina v nimi nekorektne vykonštruovanej dopravnej situácii, ktorá nemohla vtedy na Polomke reálne nastať! V právnickej reči to znamená, že mu bolo odopreté právo na spravodlivý proces.

ŽSR po istom čase od nehody hrdo oznámili, že priecestie na Polomke je už upravené a zabezpečené svetelnou signalizáciou a od tragédie z 21.2.2009 sa tam už nič neprihodilo. To je samozrejme dobré, nie je to však výsledok korektného vyšetrenia koreňovej príčiny predmetnej tragédie, ktorou bol nevyhovujúci stav bezpečnosti tohto priecestia, veď v Správe ŽSR o vyšetrení predmetnej udalosti sa jednoznačne konštatuje, že ani personál, ani technika ŽSR nemajú žiadny podiel na nej a neprijímajú sa žiadne nápravné opatrenia! Priecestie na Polomke bolo podľa nich v úplnom poriadku a bezpečné.

Ing. Adam Gieci  

8 thoughts on “O tragédii v Polomke trochu inak

  1. To su zavazne skutocnosti.
    Vsetka cest, ze ste to dokazali takto vysetrit.
    Pred 10. rokmi bola justicia pod velkym tlakom verejnosti, bolo treba rychlo najst vinnika a utisit verejnost.
    Som presvedceny o tom, ze to, co urobili vodicovi, nebolo spravne a ani spravodlive.
    Otazkou je, co sa s tym da robit.
    Zmierit sa so situaciou? Vodic autobusu sa uz asi zmieril, aj ked prenho bolo najvyssim trestom to, ze v jeho autobuse zomrelo tolko ludi.
    No vyzera to tak, ze skutocne nemohol vobec nic robit inac, bol strhnuty virom udalosti – v zlom case na zlom mieste, proste smola, cierny peter ostal jemu v rukach.
    Smutny pribeh a nestastne rozhodnutia organov, najskor ignoracia situciacie zo strany ZSR a napokon obetovanie vodica namiesto seriozneho vysetrenia.

  2. Rasťo, som Bystričan a taktiež vodič autobusu jazdiaci v Bratislave. Nehovorím že sme všetci profesionáli, ale to čo sa deje aktuálne okolo nás v reálnej premávke je choré. Niekedy mi pripadá, že po nás vodičoch autobusov, tí policajti, idú ako pes po údenom. Páčia sa mi tvoje vlogy, informácie a triezvy rozum k pohľadu k premávke, plusom či mínusom na autách a najmä nestranný názor. Ďakujem. Ak bude záujem o vlog v Bratislavskej premávke z pohľadu vodiča autobusu, milé rád ťa preveziem. Veľa zdaru a km bez problémov aké denno denne musím absolvovať.

  3. Nic vynimocne. Na ceste z Holica do Kopcan osobny vlak zmietol osobne auto s 2 cestujucimi. Myslim, ze to jeden neprezil. Nik vsak vtedy nepisal, ze daky borec po uprave priecestia z eu fondov, umiestnil vytazoslavne velku cedulu s tymto oznamom priamo pred zeleznicnu svetelnu signalizaciu…v ten isty den. A v ten isty den ju aj demontovali. Stalo to jeden ludsky zivot. Ale hodnotia to u nas na slovensku… “ nezavisle “ sudy.

  4. V bananovej republike je mozne uplne vsetko!
    Sudnictvo v nasom milovanom KONGU nefunguje !
    Tu nefunguje vlastne nic a slovac to ma na haku!

  5. Robite dobru robotu, napriek tomu ako dobre viete v akej republike to zijete. Je mi strasne luto, ze ani po skoro 30tich rokoch od „revolucie“ sa neurobilo nic, dokonca by som tvrdil ze ideme do zadu. A to je pre nas velkou hambou.
    Kazdopadne, prajem vela energie a entuziazmu. Dufam ze sa niekedy stretneme na balockom kopci.

  6. Keď dom sa vtedy po nehode opýtal prítomného ministra dopravy p. Vážneho, že či nechce podať demisiu, tak povedal, že nemá s tým žiaden problém. Ale vo funkcii ostal! To je Slovensko súčasnosti!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

9 − 6 =

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.